Nestačí len stručne zamietnuť: najvyšší súd musí vysvetliť, prečo sa neobrátil na Súdny dvor
Prejudiciálne konanie je jedným zo základných mechanizmov, ktorými sa zabezpečuje jednotný výklad práva Európskej únie. Práve preto majú vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiam ktorých už nie je prípustný opravný prostriedok, osobitnú povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak v konaní vznikne otázka výkladu alebo platnosti práva Európskej únie. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-767/23, Remling, z 24.03.2026 spresňuje, že táto povinnosť sa nedá obísť ani v procesných režimoch, ktoré najvyššiemu súdu umožňujú rozhodnúť len so stručným odôvodnením.
Vec vznikla v Holandsku v konaní marockého štátneho príslušníka, ktorého manželka a deti mali bydlisko v Holandsku a boli holandskými štátnymi príslušníkmi. Žiadateľ sa domáhal povolenia na pobyt platného na celom území Európskej únie, avšak jeho žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že už mal povolenie na pobyt v Španielsku. Po neúspechu pred súdom v Haagu zasadajúcim v Utrechte sa obrátil na holandskú Štátnu radu, ktorá riešila, či môže odvolanie zamietnuť stručným odôvodnením bez toho, aby podrobne vysvetlila, prečo nepredkladá prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.
Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že súd posledného stupňa môže byť oslobodený od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania len v troch prípadoch. Prvým je situácia, keď otázka práva Európskej únie nie je pre rozhodnutie veci relevantná. Druhým je situácia, keď dotknuté ustanovenie práva Európskej únie už bolo predmetom výkladu Súdneho dvora Európskej únie. Tretím je prípad, keď je správny výklad práva Európskej únie taký jasný, že neponecháva priestor na žiadne dôvodné pochybnosti.
Podstatou rozhodnutia je požiadavka na odôvodnenie. Ak vnútroštátny súd posledného stupňa dospeje k záveru, že sa nachádza v jednej z uvedených výnimiek, musí to v rozhodnutí osobitne a konkrétne vysvetliť. Nestačí teda len stručne zamietnuť odvolanie alebo všeobecne uviesť, že prejudiciálna otázka nie je potrebná. Súd musí vo vzťahu ku skutkovým a právnym okolnostiam konkrétnej veci uviesť, prečo považuje otázku za nerelevantnú, prečo ju považuje za už vyriešenú judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie alebo prečo ju považuje za natoľko jasnú, že nejde o dôvodnú pochybnosť.
Súdny dvor Európskej únie zároveň uznal, že vnútroštátne procesné právo môže z dôvodu riadneho výkonu spravodlivosti umožňovať stručné odôvodnenie rozhodnutí, najmä s cieľom skrátiť dĺžku konaní a umožniť najvyšším súdom venovať sa zásadným veciam. Takáto procesná úprava však nemôže oslabiť povinnosť vyplývajúcu z článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Aj stručné rozhodnutie musí obsahovať dostatočne konkrétne dôvody, pre ktoré súd posledného stupňa odmietol obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Tento súd sa pritom môže stotožniť aj s odôvodnením súdu nižšieho stupňa, ak tento nižší súd jasne vysvetlil, prečo je splnená jedna z výnimiek z povinnosti podať prejudiciálny návrh.
Praktický význam rozsudku je zrejmý najmä pre najvyššie súdy členských štátov. Súd posledného stupňa síce nemusí predkladať prejudiciálnu otázku vždy, keď ju účastník konania navrhne, ale ak ju nepredloží, musí vedieť svoje rozhodnutie presvedčivo a konkrétne odôvodniť. Rozsudok tak posilňuje transparentnosť rozhodovania, predvídateľnosť uplatňovania práva Európskej únie a procesnú ochranu účastníkov konania v situáciách, v ktorých sa vnútroštátny súd rozhodne nevyužiť dialóg so Súdnym dvorom Európskej únie.
