Azyl nestačí založiť na hypotetickej hrozbe: riziko prenasledovania musí byť konkrétne a reálne
Pri rozhodovaní o azyle nestačí všeobecná obava z toho, čo by sa žiadateľovi mohlo v krajine pôvodu stať. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sak 4/2025 z 31.07.2025 zdôrazňuje, že hrozba prenasledovania musí byť individuálne preukázaná a reálne predvídateľná. Súd tento princíp aplikoval pri štvrtej žiadosti iránskeho štátneho príslušníka o medzinárodnú ochranu, ktorý svoju obavu z návratu spájal najmä so zamýšľanou konverziou na kresťanstvo a so svojou bisexualitou.
Prípad bol osobitý tým, že žiadateľ v predchádzajúcich azylových konaniach uvádzal nepravdivé skutočnosti, čo neskôr sám priznal. Tvrdil napríklad, že na kresťanstvo konvertoval už v Iráne a že ho z tohto dôvodu hľadala polícia, hoci následne uviedol, že v Iráne praktizoval islam a o konverzii začal uvažovať až počas pobytu na Slovensku. V jednom z predchádzajúcich konaní navyše svoju žiadosť o azyl vzal späť s tým, že sa chce do Iránu vrátiť. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preto považoval výrazné spochybnenie jeho dôveryhodnosti za relevantné aj pri hodnotení aktuálne uvádzaných obáv.
Súd zároveň pripomenul špecifickú povahu azylového konania. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, zatiaľ čo dôkazné bremeno je rozdelené medzi neho a správny orgán. Vierohodná, konzistentná a presvedčivá výpoveď môže sama osebe postačovať na priznanie medzinárodnej ochrany. Ak však žiadateľ opakovane uvádza zásadne rozporné alebo vedome nepravdivé tvrdenia, nemožno jeho aktuálnu výpoveď bez ďalšieho považovať za dostatočný základ pre záver o existencii opodstatnenej obavy z prenasledovania.
Pri posudzovaní náboženských dôvodov Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zdôraznil, že vieru nemožno hodnotiť iba prostredníctvom znalostného testu. Rozhodujúce je vnútorné presvedčenie žiadateľa, jeho náboženská identita, spôsob života, dĺžka a hĺbka vyznávania viery či zapojenie do náboženskej komunity. V posudzovanom prípade však súd akceptoval záver, že minimálna náboženská aktivita, absencia konkrétnych prejavov smerujúcich ku konverzii a celková nevierohodnosť výpovede neumožňovali považovať tvrdenú konverziu za vierohodnú.
Rovnaký princíp súd uplatnil aj vo vzťahu k tvrdenej bisexualite. Samotná príslušnosť k určitej sociálnej skupine ešte automaticky neznamená existenciu opodstatnenej obavy z prenasledovania. Žiadateľ sám uviedol, že v Iráne pre svoju sexuálnu orientáciu nikdy problémy nemal a neexistoval ani náznak, že by bola známa iránskym štátnym orgánom. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preto s odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 07.11.2013 v spojených veciach C-199/12 až C-201/12, X, Y a Z, uzavrel, že tvrdené riziko bolo iba hypotetické. Pre priznanie medzinárodnej ochrany musí byť hrozba prenasledovania individualizovaná a dostatočne reálne predvídateľná.
