Súdny dvor z väčšej časti potvrdil platnosť smernice o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii
Súdny dvor Rozsudkom vo veci C-19/23 zo dňa 11.11.2025 rozhodol, že prijatá smernica o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii je z väčšej časti platná. Zrušil však ustanovenia o povinných kritériách pre určovanie a aktualizáciu zákonnej minimálnej mzdy, ako aj zákaz jej zníženia pri automatickej indexácii.
Európsky parlament a Rada prijali dňa 19.10.2022 smernicu o minimálnych mzdách v Európskej únii. Jej cieľom je zlepšiť životné a pracovné podmienky v Únii prostredníctvom stanovenia rámca, ktorý má zabezpečiť primeranosť zákonných minimálnych miezd v členských štátoch, kde takéto mzdy existujú, a zároveň podporovať kolektívne vyjednávanie pri ich určovaní.
Dánsko podalo na Súdny dvor EÚ žalobu o zrušenie smernice, keďže podľa neho zasahuje do vnútroštátnych právomocí v oblasti odmeňovania a práva združovať sa.
Súdny dvor uviedol, že vylúčenie právomoci Únie podľa Zmlúv sa nevzťahuje na všetky otázky súvisiace s odmeňovaním alebo právom združovať sa. Nevzťahuje sa ani na opatrenia, ktoré môžu mať nepriamy vplyv na výšku odmien, inak by boli oslabené právomoci Únie v oblasti podpory a dopĺňania činnosti členských štátov v pracovnoprávnej sfére. Vylúčenie sa preto týka len priameho zásahu práva Únie do určovania odmien a do výkonu práva združovať sa.
Po preskúmaní účelu a obsahu smernice Súdny dvor konštatoval, že priame zasahovanie do vnútroštátnych právomocí možno identifikovať len v dvoch konkrétnych prípadoch.
Po prvé, smernica ukladá členským štátom s existujúcimi zákonnými minimálnymi mzdami povinnosť zohľadňovať určité kritériá pri ich stanovovaní a aktualizácii. Týmto spôsobom harmonizuje niektoré zložky zákonných minimálnych miezd a priamo zasahuje do určovania odmien.
Po druhé, rovnaké sa vzťahuje na pravidlo zakazujúce znižovanie zákonných minimálnych miezd, ak vnútroštátne právne predpisy stanovujú ich automatickú indexáciu.
Súdny dvor preto zrušil ustanovenia smernice, ktoré predstavovali priame zasahovanie Únie do určovania odmien a presahovali jej legislatívne právomoci. V ostatných častiach žalobu Dánska zamietol.
Súdny dvor najmä konštatoval, že smernica nepredstavuje priame zasahovanie Únie do práva združovať sa. K tomuto záveru dospel najmä v súvislosti s ustanovením smernice o „podpore kolektívneho vyjednávania s cieľom stanovenia miezd“, keďže neukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť väčší počet členov odborových organizácií. Súdny dvor zároveň zamietol tvrdenie Dánska, že smernica bola prijatá na nesprávnom právnom základe.
