Majetkové pomery škodcu spravidla neznižujú náhradu za smrť blízkej osoby
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/144/2023 z 25.09.2025 sa zaoberá určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých po usmrtení blízkej osoby pri dopravnej nehode. Podstatou dovolacieho prieskumu bola otázka, či a v akej miere má súd pri určovaní relutárnej náhrady prihliadať na osobné a majetkové pomery osoby zodpovednej za zásah, najmä ak táto namieta možné likvidačné dôsledky priznanej sumy.
Východiskom sporu bola dopravná nehoda zo dňa 29.10.2012, pri ktorej vodička motorového vozidla plne nesledovala situáciu v cestnej premávke a zrazila chodkyňu, matku žalobcov, ktorá dňa 31.10.2012 následkom zranení zomrela. Okresný súd Trnava rozsudkom z 18.12.2020 č. k. 8C/495/2015-302 priznal žalobcom ako dospelým deťom zosnulej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur každému. Vychádzal zo základnej sumy 10 000 eur na osobu, ktorú znížil o 20 % z dôvodu spoluzavinenia poškodenej podľa § 441 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 19.10.2022 sp. zn. 10Co/77/2021 rozhodnutie vo veci samej potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomenul, že ochrana osobnosti podľa § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník poskytuje pozostalým ochranu aj pri zásahu do súkromného a rodinného života spôsobenom smrťou blízkej osoby. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je nahradiť stratu v plnom zmysle slova, keďže ujmu v osobnostnej sfére nemožno obnoviť ani exaktne vyčísliť. Jej primárnou funkciou je satisfakcia, teda spravodlivé zmiernenie následkov neoprávneného zásahu. Preventívno-sankčný rozmer môže byť prítomný len podporne a nemôže byť samostatným dôvodom na zásadné zvýšenie náhrady.
Kľúčový právny záver rozhodnutia spočíva v tom, že pri určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník sú rozhodujúce dve zákonné kritériá: závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Majetkové pomery škodcu a prípadné tvrdené finančné ťažkosti nemôžu byť rovnocenným kritériom popri týchto zákonných hľadiskách. Rovnako nemôžu samy osebe odôvodniť zníženie náhrady, pretože finančná záťaž škodcu patrí k prirodzeným následkom deliktuálnej zodpovednosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky výslovne uviedol, že zohľadnenie hroziacich likvidačných dôsledkov na strane osoby povinnej nahradiť nemajetkovú ujmu prichádza do úvahy len výnimočne, z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aj v takom prípade však musí súd skúmať, či znížením náhrady nedôjde k popretiu jej primárnej satisfakčnej funkcie. V posudzovanej veci takéto mimoriadne okolnosti zistené neboli. Tvrdenia žalovanej o zmene zamestnávateľa, nemožnosti čerpať úver alebo o jej tehotenstve neboli podľa dovolacieho súdu spôsobilé ovplyvniť primeranosť priznanej náhrady.
Rozhodnutie je významné aj tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol predstavu pevnej „základnej čiastky“ náhrady nemajetkovej ujmy. Slovenský právny poriadok takúto fixnú sumu nepozná. Výška náhrady je výsledkom individuálneho posúdenia konkrétneho prípadu, pričom súdy môžu prihliadať na sumy priznávané v porovnateľných veciach len ako na orientačné vodidlo, nie ako na záväznú tarifu. V tomto prípade bola priznaná suma po zohľadnení intenzity rodinných väzieb, okolností nehody, zavinenia vodičky a 20 % spoluzavinenia poškodenej posúdená ako primeraná.
Praktický význam rozsudku spočíva v potvrdení, že pri náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých po smrti blízkej osoby má mať prioritu účinná ochrana osobnostných práv poškodených. Majetkové pomery škodcu môžu vstúpiť do úvahy len mimoriadne a nemôžu oslabiť samotný účel peňažného zadosťučinenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovanej zamietol podľa § 448 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
