Dobré mravy nie sú nadobúdacím titulom: vlastnícke právo nemožno založiť len na morálnej úvahe
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/111/2024 z 21.08.2025 sa zaoberá otázkou, či možno vlastnícke právo k nehnuteľnosti priznať aj bez zákonom predpokladaného nadobúdacieho titulu, ak sa to v konkrétnych okolnostiach javí ako spravodlivé s poukazom na dobré mravy. Spor vznikol po tom, ako žalobkyne darovali nehnuteľnosti právnej predchodkyni žalovaného, ktorá ich nadobudla na základe darovacej zmluvy z roku 1992. Po jej smrti nadobudol nehnuteľnosti žalovaný ako dedič v dedičskom konaní.
Žalobkyne sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v spoluvlastníckych podieloch, ktoré im patrili pred darovaním. Svoju argumentáciu opierali najmä o negatívne správanie žalovaného, údajný úmysel právnej predchodkyne žalovaného vrátiť nehnuteľnosti späť a o princíp dobrých mravov. Okresný súd Trebišov rozsudkom z 15.02.2023 č. k. 13C/8/2022-93 žalobu zamietol a Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12.09.2023 sp. zn. 6Co/82/2023 jeho rozhodnutie potvrdil. Oba súdy vychádzali z toho, že žalobkyne nepreukázali právny titul, na základe ktorého by im mohlo byť vlastnícke právo opätovne priznané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že vlastnícke právo patrí medzi základné a absolútne majetkové práva požívajúce osobitnú ústavnú ochranu podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Jeho nadobúdanie sa spravuje kogentnými pravidlami, pričom podľa § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník možno vlastníctvo nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Toto ustanovenie vyjadruje princíp uzavretého počtu spôsobov nadobúdania vlastníckeho práva. Súdy preto nemôžu vytvárať nové, zákonom nepredpokladané spôsoby nadobúdania vlastníctva len preto, že konkrétna skutková situácia vyvoláva morálne alebo ekvitné úvahy.
Kľúčovým záverom rozhodnutia je, že dobré mravy podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník majú povahu korektívu pri výkone už existujúcich práv a povinností, nie povahu samostatného právneho titulu na vznik vlastníckeho práva. Dobré mravy môžu viesť napríklad k odopretiu právnej ochrany výkonu práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, ale materiálne odporuje všeobecne akceptovaným morálnym zásadám. Nemôžu však samy osebe založiť nové vecné právo, zmeniť existujúce vlastnícke vzťahy alebo nahradiť chýbajúci právny úkon smerujúci k spätnému prevodu daru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vysporiadal aj s argumentáciou žalobkýň založenou na náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011. Zdôraznil, že uvedený nález sa týkal poskytnutia bytovej náhrady v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, teda dôsledkov výkonu už existujúceho vlastníckeho práva, nie vzniku vlastníckeho práva bez zákonného titulu. Z tohto rozhodnutia preto nemožno vyvodzovať, že dobré mravy môžu byť autonómnym nadobúdacím titulom k nehnuteľnosti.
Praktický význam rozsudku spočíva v potvrdení hraníc korektívu dobrých mravov v súkromnom práve. Správanie dediča obdarovaného, hoci by bolo problematické, nezakladá povinnosť vrátiť dar podľa § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, keďže žalovaný nebol obdarovaným, ale dedičom po pôvodnej obdarovanej. Rovnako samotný korektív dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník nemôže slúžiť ako normatívny základ pre vznik vlastníckeho práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkýň zamietol podľa § 448 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
