VYSLOVENIE NEDÔVERY VLÁDE

#70Vyslovenie nedôvery vláde

Vládu Slovenskej republiky už mesiace sužovali vnútropolitické rozpory, ktoré jej znemožňovali presadiť v parlamente kľúčovú legislatívu potrebnú na efektívne fungovanie štátu, hlavne pomoc s energetickou krízou. Dňa 15. decembra Národná rada Slovenskej republiky vyslovila vláde Eduarda Hegera nedôveru, za jej pád hlasovalo 78 zo 102 prítomných poslancov. V histórii samostatnej Slovenskej republiky je to tretia vyslovená nedôvera vláde.

Legitimita vlády je odvodená v podmienkach Slovenskej republiky od parlamentu, vláda sa teda zodpovedá Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada môže kedykoľvek počas volebného obdobia vysloviť vláde nedôveru, a to hlasmi aspoň jednoduchej nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov, čo je minimálne 76 hlasov.

V tomto ťažkom čase, po vyslovení nedôvery hrá významnú úlohu v systéme štátnych orgánov prezident. Ako má prezident postupovať upravuje Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 460/1992 Zb. (Ústava).

Prvým krokom je obligatórne odvolanie vlády prezidentom. Ak je vláde vyslovená nedôvera, prezident musí vládu odvolať bez zbytočného odkladu. Ďalším krokom je poverenie dočasnej vlády.

Za účelom zabránenia bezvládiu sa ústavným zákonom č. 356/2011 Z. z. zmenila Ústava, a tým sa upravil právny stav článku 115 Ústavy. Týmto ústavným zákonom sa do vymenovania novej vlády vytvoril priestor pre existenciu dočasnej vlády, ktorá je poverená na vykonávanie svojej činnosti hlavou štátu s obmedzeným mandátom. V tomto prípade Ústava nepriznáva prezidentovi možnosť výberu, koho poverí vykonávaním obmedzeného mandátu dočasnej vlády. Ústava v článku 115 ods. 3 ustanovila jedinú možnosť pre prezidenta, a to, až do vymenovania novej vlády poveriť vykonávaním pôsobnosti v taxatívne vymenovaných veciach bývalú vládu.

Dočasná vláda podľa článku 115 ods. 3 Ústavy môže rozhodovať o návrhoch zákonov, o nariadeniach vlády, o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu a o medzinárodných zmluvách, ktorých pojednávanie priniesol na vládu prezident, a o iných bezpečnostných otázkach.

Je potrebné skonštatovať, že vláda by mala lepšie postavenie ak by sa sama rozhodla podať demisiu. V takom prípade by právomoci nestratila. Vláda týmto stratila napríklad právomoc uznášať sa na zásadných opatreniach v oblasti hospodárskej a sociálnej alebo v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky. Nemôže vymenovávať a odvolávať štátnych funkcionárov, dokonca schvaľovanie zahraničných ciest a využívanie skráteného legislatívneho konania môže vláda robiť jedine so súhlasom prezidenta.

Problém by nastal v prípade ak by prezident nemohol vykonávať svoje právomoci, podľa Ústavy totiž neprechádzajú na nikoho iného, vláda by v tomto prípade ostala bez osoby schvaľovateľa.