ĎALŠÍ ROZSUDOK ZO SÉRIE PRÁVO NA SÚKROMIE VS. PRÁVO NA SLOBODU PREJAVUK

#32Ďalší rozsudok zo série právo na súkromie vs. právo na slobodu prejavu

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozhodnutie, ktoré svojím obsahom prispieva k sérii rozhodnutí venujúcich sa dnes už klasickému sporu - právo na súkromie vs. právo na slobodu prejavu.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozhodnutie, ktoré svojím obsahom prispieva k sérii rozhodnutí venujúcich sa dnes už klasickému sporu - právo na súkromie vs. právo na slobodu prejavu.

Sťažovateľ bol pôvodne iniciátorom konania o ochranu osobnosti pred súdmi Slovenskej republiky. Išlo o situáciu, kedy žalobca (sťažovateľ) podal žalobu na ochranu osobnosti na vydavateľa periodika. Žaloba bola postavená na tom, že v jednom z denníkov žalobca zverejnil inzerát, že s partnerkou hľadajú dospelú ženu, ochotnú vynosiť a porodiť im dieťa.

Na tento inzerát reagovala pod falošnou identitou redaktorka z televíznej relácie, ktorá sa so žalobcom a jeho partnerkou stretla a z tohto stretnutia skrytou kamerou vyhotovila audiovizuálny záznam, ktorý bol následne odvysielaný vo verejnoprávnej televízii. Na základe takto odvysielanej reportáže, žalovaný (vydavateľ denníka) publikoval článok s názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi!“.

Po žalobcových procesných neúspechoch v konaní pred Okresným súdom Bratislava II, Krajským súdom v Bratislave a nakoniec aj Ústavným súdom Slovenskej republiky sa žalobca (sťažovateľ) obrátil na ESĽP.

ESĽP pri vyhodnotení sťažnosti uplatnil tradičné kritériá:

1. aká známa je dotknutá osoba?
2. aké je predchádzajúce správanie dotknutej osoby a predmet napadnutého článku?
3. bolo zverejnenie článku v použitej forme prínosné pre diskusiu vo všeobecnom záujme?
4. ako boli získané fotografie použité v článku?

V posudzovanom prípade dospel ESĽP k nasledovným záverom:

Sťažovateľ nie je verejne známou osobou a nemohol čakať, že v rozhovore s osobou, ktorá reagovala na jeho inzerát bude pod falošnou identitou zaznamenávať ich komunikáciu a jeho identitu, s cieľom zverejniť vyvolať senzáciu prostredníctvom verejnoprávnej televízie.

Naopak, v neprospech sťažovateľa, ESĽP súhlasil so závermi súdov Slovenskej republiky, keď potvrdil, že ide o otázku verejného záujmu. Na margo obsahu a spôsobu akým denník prezentoval uvedené skutočnosti, súd  konštatoval, že hoci sťažovateľa vykreslil v negatívnom svetle, to samo o sebe nie je zásahom do jeho práv.

Problém však súd videl vo zverejnení fotografií sťažovateľa. Súd nevidel legitímny dôvod na to, aby popri obsahu článku boli pre dostatočné poukázanie na otázku verejného záujmu zverejnené fotografie tváre sťažovateľa.

Záverom ESĽP konštatoval, že vydavateľ denníka mal pred zverejnením článku zobrať do úvahy aj to, že samotný záznam z rozhovoru so sťažovateľom bol vyhotovený skrytou kamerou, bez vedomosti sťažovateľa a v podstate zneužitím jeho dobrej viery v to, že reportérka mala skutočný záujem reagovať na inzerát. ESĽP tak konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, teda práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa.